Od úsvitu do súmraku

„Chalani, neblbnite!“ zakričal spoza zamknutých dverí školskej skrinky Milan.

„Drž hubu!“ odpovedal Milanovi z druhej strany dverí Igor, vyhlásený školský agresor. Jeho kumpáni sa iba rozrehotali, párkrát kopli do chatrných dverí Milanovej skrinky (tie nanešťastie ešte vydržali, mrchy, inokedy vypadávajú samé od seba) a i s Igorom zmizli v temných útrobách gymnázia.

„Do riti!“ pomyslel si Milan, zamknutý vo vlastnej skrinke. Zahniezdil sa (aspoň tak ako mu to stiesnený interiér dovoľoval) a poobzeral sa po temnej skrinke (aspoň tak ako mu dovoľovala tma). Potom z vrecka nohavíc vytiahol svoj mobil, odblokoval klávesnicu a obrazovka mobilného telefónu sa rozsvietila.

„Tak tomu hovorím smrad,“ pomyslel si Milan, ľavou rukou si zapchal nosné dierky, zatiaľ čo svietiacim mobilom v pravej ruke prechádzal po vnútorných stenách drevenej skrinky.

„Tak a máme to,“ s úľavou si pomyslel Milan, keď rukou prešiel po pántoch dverí. Držiac svietiaci mobil v zuboch otvoril svoj školský batoh, z ktorého vytiahol zhrdzavené nožnice. Roztiahol ich a hranou pomaly odkrútil skrutky z pántov dverí.

Asi po pol hodine sa Milan dostal zo svojej skrinky von na chodbu. Skoro vybitý mobil si strčil do vrecka, striasol zo seba omrvinky, ktoré sa naňho nalepili v skrinke a z čela si odlepil prilepenú vreckovku. Zatuchnutý smrad starých obedov, ktoré si Milan schovával od šiestich rokov, nahradil čerstvý vzduch chodby gymnázia.

„Uff,“ vydýchol si z úľavou Milan a poobzeral sa po prázdnej chodbe. Ešte raz vytiahol z vrecka mobil, ktorý už zreteľne mlel z posledného.

„Hm... štyri hodiny poobede a škola je prázdna?!“ pomyslel si nervózne Milan.

Pootáčal sa všetkými svetovými smermi, až sa pomaly vydal dlhou, prázdnou chodbou k aule. Dlažbou z mramoru sa ozývali tiché Milanove kroky.

„Haló?!“ zakričal nervózny Milan do ticha. Jeho výkrik mu po chvíli opätoval zvuk klopkavej chôdze z konca nekonečnej chodby.

„To je školník,“ pomyslel si s úľavou Milan. Vraj kvôli detskej obrne mal školník (kvôli fúzom a postave pripomínajúcej medicinbal prezývaný Luidži) jednu nohu kratšiu ako druhú. Tento svoj problém vyriešil Luidži s originalitou jemu vlastnou, keď počas kosenia na školskom buzeráku zavadil kosou o starú, ruskú mínu, ktorú tam zahodil bývalý riaditeľ počas osláv Nového roka v 1969. Problém s kratšou nohou bol vyriešený a z krátera vznikla na pokyn riaditeľa ako ospravedlnenie vkusná fontánka so sochou močiaceho školníka.

Po chvíli sa z tieňa na konci chodby naozaj vynoril trocha bledý školník Luidži s vychádzkovou barličkou a klopkajúcou drevenou nohou (ukradnutou zo stola v jedálni). Keď si všimol Milana, nemiestne sa usmial, až Milanovi prešiel po chrbte mráz. Usmievavý beznohý školník postupne pridával do kroku a neskôr do behu, ako mu len dovoľovala drevená noha.

„Dobrý,“ stihol ešte Milan slušne pozdraviť, no to už ho školník strhol so sebou na zem a naťahoval sa mu po krku. Milan vyskočil zo zeme. Až vtedy si všimol dlhé očné zuby svietiace v školníkovej tlame, Luidži oči dokonca nadobudli akýsi červenkastejší odtieň.

Školník sa rýchlo zodvihol zo zeme a krvilačne zavrčal na šokovaného Milana.

„Do ritííí...“ stihol zo seba ešte dostať Milan predtým, než sa zbesilo rozbehol prázdnou chodbou. Školník-upír sa rozbehol za svojou obeťou, Milanom, žiakom prvého ročníka štátneho gymnázia, predsedom triedy a niekoľkonásobným víťazom matematickej, fyzikálnej a (dokonca!) chemickej olympiády.

Milan prebehol asi pätnásť metrov, teda vzdialenosť, ktorú mu dovoľovala jeho kondícia. Potom sa, držiac sa za srdce, zosunul na chladnú podlahu.

Šprintujúci školník neubrzdil, zakopol o ležiaceho Milana, zakvičal a roztiahol sa na dlažbe v celej svojej dĺžke (a šírke, hlavne).

Fučiaci Milan sa pozviechal z dlažby. Omráčený školník sa prevaľoval po zemi a vedľa ležal úlomok jeho drevenej nohy. Milan neváhal, skočil po dreve a vrazil ho Luidžimu do hrude. To školníka zložilo už nadobro.

Udychčaný, bojom vyčerpaný Milan sa opatrne nahol nad školníka s kolom v hrudi. Luidžiho červenkasté oči zbledli do svetlejšieho odtieňa, dlhé, očné zuby zostali vystrčené zo školníkovej huby a tri brady sa naposledy zatriasli. Milan si na svoj zoznam vrážd mohol po troch muchách, páriku páriacich sa vážok a susedovej mačke pripísať aj školníka-upíra.

Milan znechutene zakýval dreveným kolíkom, čo by drevenou nohou. Pevne kolík uchytil a pomaly vytiahol zo školníkova. Krv ešte utrel o Luidžiho montérky, vystrel sa nad telom a ustato si utrel z čela pot. Vtom školníkovo telo vzbĺklo modrým plameňom. Preľaknutý Milan od neho odskočil.

„Hej, ty!“ ozvalo sa chodbou. Milan prestrašene vyskočil a otočil sa za hlasom. Z tieňa chodby sa vynorila neznáma postava.

„To si ty?!“ povedal posmešne Igor. „Ako si sa dostal zo skrine?!“

Milan sa prekvapene pozrel na Igora (magora, ktorý ho pred polhodinou zavrel vo vlastnej skrinke) a potom rýchlo na školníka (jeho popol).

„Ja-ja, to on... on,“ jachtal Milan a pohľadom pendloval medzi Igorom a školníkom.

„Ty si ho zabil?!“ zasmial sa agresor. „No to by som nikdy nepovedal...“

„Ale čo tu robíš ty, Igor?“ spýtal sa Milan, keď sa konečne upokojil z posledných udalostí (hlavne toho zapichnutia školníka).

„Mňa nechala Kondranová po škole. Poobede mi dala trest a zmizla z triedy. Keď sa vrátila, tak sa mňa vrhla. Chcel som ju umlátiť stoličkou, no našťastie sa napichla na prevrátený stôl. A ty?“

„Na mňa zas vybehol Luidži, tak som ho zapichol jeho drevenou nohou,“ povedal hrdo Milan a vypol plochú hruď. „Čo sa tu ale stalo?!“

„Nemám páru. Mali by sme sa dostať k hlavnému vchodu...“

„Super,“ zvolal Igor. „To musíme ísť ale cez aulu. A pred ňou je zborovňa!“

„Áno, zborovňa plná upírov...“ povedal prestrašene Milan a s kolom v ruke sa prežehnal.

„To bude masaker!!“ natešene zvolal Igor a rozbehol sa chodbou. Milanovi nezostalo nič iné, ako toho maniaka nasledovať.

Milanovi a Igorovi chvíľu trvalo, kým dobehli na koniec chodby. Tam na nich čakala pustá križovatka.

„Kam teraz?“ opýtal sa Igor, škrabajúc sa po blonďavej hlave.

„Vľavo sú schody smerom k aule, doprava sa ide do riaditeľne. My chceme ísť do auly, ideme teda doľava.“

„Riaditeľňa?“ spýtal sa Igor a v očiach sa mu nebezpečne zalesklo.

„To nech ťa ani nenapadne!“ stihol zakričať Milan za Igorom bežiacim doprava.

„Do riti, toho si teda podáme! To bude lepšie ako Doom 3...“ povedal Igor pred dverami Riaditeľa, trasúc sa nedočkavosťou.

„Počkaj!“ zadržal Igora Milan v otvorení dverí do riaditeľne. „Nepôjdeš na neho s holými rukami, Igor! Chce to drevo! To na nich platí!“

Igor prikývol a stále škrabajúc sa po hlave sa poobzeral po chodbe pred riaditeľňou. Náhle priskočil k drevenému obkladu na stenu a s celou silou ho vytrhol von.

„Debil,“ pomyslel si Milan, keď videl, ako Igor kráča ku dverám s obkladom dreva pod pazuchou.

„Tak ideme na to, Riaditeľ. Teraz zaplatíš...“ zašepkal Igor smerom k dverám. Zatlačil na kľučku a dvere sa s vrzgotom otvorili.

„Nie je tu!“ zašepkal Igor Milanovi, keď sa poobzeral po riaditeľovej kancelárii.

„Uff,“ vydýchol si vystresovaný Milan. „S Riaditeľom sa netreba zahrávať...“

Riaditeľ bol najdlhšie úradujúcim riaditeľom v histórii gymnázia. Sadlovitý zbohatlík, večne sa špárajúci v krivých zuboch, ktorého meno sa už dávno stratilo v školských análoch. A tak mu nikto nepovedal inak ako Riaditeľ, čo bol jeho „nick“ vo zväzkoch ŠtB.

Všetci študenti, ktorý ho zažili, sa rozchádzali v názore, či je kapitalistický komunista, alebo komunistický kapitalista. Inak vyslovene neznášal žiactvo školy, ale s týmto nebol na škole jediný, takže to za zmienku vôbec nestojí.

„Tak nič,“ povedal sklamane Igor, keď so sklonenou hlavou a s dreveným obkladom pod pazuchou vychádzal z riaditeľne.

„Chŕŕŕ,“ riaditeľňou sa ozval zvuk, silne pripomínajúci pokazený traktor.

Igor sa vzpriamil a tichými, pomalými krokmi prešiel k drevenej skrini, odkiaľ sa podozrivý zvuk ozval. Pomaly otvoril skriňové dvere.

„Ááá!!“ zakričal Riaditeľ, vyskočil zo skrine a vrhol sa na Igora. Ten dvakrát tresol obkladom Riaditeľa do hlavy, až ten spadol na zem. Na čele mu zostali dve dierky, z ktorých na koberec striekala krv. Milan sa nechápavo pozrel na Igora. Ten otočil obklad a s úsmevom ukázal Milanovi klinec na druhej strane obkladu.

Potom Igor pokračoval v mlátení do Riaditeľa. Po pár minútach, keď už mal Riaditeľ na hlave celú sériu pírsingových vpichov, zlomil sa Igorovi obklad na polovicu. Igor následne obe polovice vrazil mafiánovi do hrude. Celých jeho stopäťdesiat kíl sa zvalilo na zakrvavený koberec.

„Uf,“ vydýchol si Igor a z čela si zotrel kropaje potu a Riaditeľovej krvi. Milan zatiaľ trasľavo prešiel okolo riaditeľovho tela a znechutene sa nad neho nahol.

„É... Igor? Máme problém...“

„Čože?“ spýtal sa Igor, zatiaľ čo sa prehraboval v skrini.

„É... on nebol jedným z nich...“

„Čože?!“ spýtal sa neveriacky Igor.

„Pozri,“ povedal Milan a ukazoval Igorovi Riaditeľove modré oči a normálne očné, zažltnuté zuby. „On nebol upír. V skrini sa asi pred upírmi schovával.“

„Hups...“ povedal s úsmevom Igor a kopol do (už bývalého) riaditeľa.

„Čo teraz, Igor?“

„No čo by bolo... Necháme ho tu.“

„Zbláznil si sa?!“

„A kto ho tu asi nájde? Ktovie, či vôbec niekto vie, čo sa tu deje.“

„Máš pravdu, Igor. Mali by sme zavolať políciu.“

„Tak to skús, tamto máš telefón. Ja zatiaľ vymyslím, čo s telom,“ povedal Igor, ukázal na starý aparát v rohu kancelárie a pôžitkársky začal prehľadávať telo.

„Hluchý!“ poznamenal Milan na margo telefónu a hodil slúchadlo do rohu kancelárie. „Pred školou je telefónna búdka. Policajtov zavoláme odtiaľ... Vymyslel si už, čo s telom?“

Igor, prezerajúc skriňu, z ktorej na neho vybehol nebožtík, prikývol, usmial sa a vytiahol zo skrine fľašu vodky.

„Na to teraz nie je čas,“ nahnevane poznamenal Milan. Igor si zaťukal na čelo, z vrecka vytiahol zapaľovač a s diabolským úsmevom na tvári ním zašermoval Milanovi pred očami.

„Ále...“ snažil sa prerušiť Igorovo konanie Milan.

„Čo zas?!“

„Ja, len, že... čo ak zapálime celú školu?“

„Neboj sa. Radšej stiahni spod Ivana ten koberec,“ rozkázal Igor a ukázal na Riaditeľa.

Pár minút bojoval Milan s kobercom, kým Igorovi nedošla trpezlivosť a neskopal telo z koberca. Milan stiahol značne odľahčený a pod ním sa ukázala betónová podlaha.

„No vidíš, že to ide,“ zasmial sa Igor a opäť dotlačil telo na miesto, kde ležal predtým. Potom odzátkoval fľašu vodky, dal si pár glgov a polial riaditeľa.

„Ták... a budeme flambovať...“ usmial sa Igor a zapaľovačom pripálil riaditeľovo sako. Od saka neskôr chytil celý riaditeľ. Milan skríkol a vybehol na chodbu. Igor si ešte od riaditeľa pripálil cigaretu a vybehol na chodbu za Milanom.

„Ták a môžeme...“ zastavil sa Igor, keď na chodbe pred riaditeľňou uvidel okrem Milana aj niekoho ďalšieho.

„... pokračovať. A ty si kto?!“

„Ja som Tomáš,“ povedal neznámy a podal Igorovi ruku.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa nového známeho nedôverčivo Igor.

„Ja som na škole nový. Mal som volejbalový tréning... Trochu som sa zdržal v telocvični. No a potom v šatni na mňa skočil tréner. Stále bol trocha priteplenejší, ale teraz ma fakt nasral. Vlepil som mu po papuli, ale až potom som si všimol tie oči a zuby, tak som ho nabodol na drevený vešiak.“

„Jarko? To hej, ten bol stále skôr na chlapčekov ako na dievčatká...“ zasmial sa Igor a so slovami „Jemu to už bude jedno...“ zahasil cigaretu na riaditeľových dverách.

„Čo ste mu urobili?“ opýtal sa Tomáš ukazujúc na riaditeľňu.

„Chceli sme zistiť, ako je na tom...“ povedal Milan.

„Potom,“ pokračoval už Igor, „na nás skočil zo skrine, tak som uzemnil.“

„Ale,“ chcel dopovedať Milan, no Igor ho prerušil:

„Bol to upír, ale teraz už skončil...“ zaklamal Igor a veľavravne pozrel na Milana. Ten pri pohľade na boxer trčiaci z Igorovho vrecka iba nemo prikývol.

„Tí upíri tu asi neboli stále, čo? Máte dajaký plán?“ spýtal sa Tomáš.

„No, veľmi sme o tom ešte nerozmýšľali...“ povedal Milan a poškrabal sa po hlave.

„Skôr sa pýtam, čo sa to tu vlastne stalo...“ prerušil ho Igor. „Celý profesorský zbor sa behom dňa zmení v upírov? Videl som už malých, zelených mimozemšťanov, ako v noci odnášajú preč môjho brata aj s posteľou, i penis mojej babky, ale toto... sa mi zdá fakt čudné.“

„Asi viem, čo sa tu stalo,“ povedal Tomáš. „Dnes na biole priniesol nám profesor ukázať nejaký druh mongolskej žaby. Mali sme ju pitvať, ale tá mrcha nie a nie skapať, dokonca ho pohrýzla. Odrezal jej hlavu – nič. Nabodol ju na skalpel – zasa nič. Nasral sa a zapálil ju. Potom ju spláchol na učiteľskom hajzli.“

„Myslíš, že by ho tá žaba nakazila vampirizmom?“ opýtal sa neveriacky Milan.

„Mne sa to zdá vierohodné. Treba však prísť na to, čo na tých upírov platí...“

„Drevo...“ odpovedal Igorovi Tomáš.

„... do srdca,“ doplnil ho Milan a ukázal Tomášovi drevenú nohu školníka Luidžiho.

„A čo slnko?“ opýtal sa Tomáš.

„Ešte sme neskúšali. V škole je stále takéto prítmie... kvôli poštárovi-albínovi, čo sem často zájde,“ povedal Igor.

„Máme teda nejaký plán?“ opýtal sa Tomáš.

„Hej... dostať sa von,“ povedal Igor a vybral sa chodbou k aule. Milan a Tomáš ho mlčky nasledovali.

„Počkajte, nie je tým smerom náhodou zborovňa?“ opýtal sa Tomáš. „To je to posledné miesto, ktoré by som chcel vidieť, hlavne teraz.“

„Nemáme inú možnosť,“ povedal Milan. Igor len mlčky viedol skupinu chodbou vpred.

„Zborovňa,“ zašepkal Igor na konci chodby. Milan ešte pevnejšie zovrel drevený kolík, Tomáš svoju drevenú palicu, ktorú vytiahol z kvetináča s trávou na chodbe. Rozlomil ju v dvoje a druhú polovicu hodil Igorovi. Igor ju pevne uchytil, naprázdno preglgol a decentne zaklopal.

Chvíľu stáli pred dverami, nevediac, čo robiť. V tom sa ozvala strašná rana. Niekto z vnútra rozkopol dvere a tie napálili rovno do Igora.

Milan zľaknutím vyskočil, až mu spadli okuliare, Tomáš zbledol a Igor sa so zakrvaveným nosom vyhrabával spod dverí.

„Ááá!!“ Zahučala zástupkyňa riaditeľa, prezývaná Stará Kudla, a vybehla zo zborovne.

„Mrcha... tá je moja,“ poznamenal Igor, keď sa, držiac sa za nos, vyhrabal spod dverí. Tie decentne oprel o stenu, odfľusol krvavý hlien na zem, dlaňou ľavej ruky si potieral krvavé nadelenie spod nosa a pevne držiac drevený kolík skočil po zástupkyni.

Po Kudle vyskočil zo zborovne profesor geografie Ján Pindži, školský pedofil a transvestita.

„Ááá!!“ zareval Pindži a vrhol sa na prvú obeť, ktorú uvidel – Milana. Šokovaný Milan sa rozbehol chodbou k aule. Tomáš sa rozbehol za nimi, aby Milanovi pomohol, keďže Igor evidentne pomoc nepotreboval a priam bravúrne fackoval Starú Kudlu.

Tomáš sa však nedostal ďaleko. Pred vstupom do auly už na ňom visela Anča, „obľúbená“ profesorka nemčiny. Tomášovi sa našťastie podarilo Anču striasť, keď ju za vlasy nadvihol a päsťou jej zlomil lícnu kosť.

„Ále, pán profesor,“ snažil sa s Jančim nadviazať kontakt Milan, zatiaľ čoho upír-geograf naháňal medzi stoličkami. „To som ja, pán profesor. Bol som aj na olympiáde, pamätáte sa?“ kričal za pedofilným profesorom Milan a hádzal za seba stoličky.

Janči sa asi nepamätal, lebo stále zversky reval a utekal za utekajúcim Milanom. Zlom nastal, keď Milan dobehol na koniec auly až ku malým schodíkom na pódiu.

Tam sa mu stalo presne to, čo ho prenasledovalo celý život:

Prvýkrát sa to Milanovi stalo v škôlke počas Zeleninového karnevalu. Počas výstupu na pódium v prezlečení za kukuricu si Milan šliapol na steblo, stratil rovnováhu a spadol z pódia. Na základnej škole v treťom ročníkom sa skotúľal z pódia počas divadelnej hry Špalkovej klasiky Čert na koze jel. Na Pytagoriáde vo štvrtom ročníku si počas preberania ceny zakopol o nohu a spadol z meter a pol vysokého javiska a i v prvý deň v tejto škole si rozbil koleno počas výstupu na toto pódium. Prekliatie gravitácie prenasledovalo Milana celý život a tentokrát sa opäť prihlásilo k slovu...

Milan sa rozbehol po schodíkoch na pódium, za ním sa už hrnul úchylný upír. Na druhom schodíku si však Milan stúpil na rozviazanú šnúrku s tenisiek a nosom pristál na schodisku s troma schodmi. Janči využil príležitosť a vrhol sa na svoju obeť.

„Ááá,“ zreval Tomáš, keď ho agresívna nemčinárka štipla do nohy. Na odvetu ju švacol kolíkom do čela, chytil ju rukami za uši a čelom jej rozbil krivý nos. Potom ju chytil za starý, pletený sveter, opäť ju nadvihol a hodil ju o stenu. Omráčená pedagogička sa zosunula k zemi a v tejto polohe aj zostala dovtedy, kým ju Tomáš nechytil za nohy a nenapichol na roh dverí, ktoré Igor oprel o stenu.

Igorov súboj so zástupkyňou nebol obyčajným bojom o holý život. Igor v tom videl symbolický súboj dobra so zlom, života a smrti, ale hlavne súboj anarchie a diktatúry, ktorá vládla v tomto stredoškolskom zariadení. Igor pochopil, že za všetkými neprávosťami (ako sú tresty za fajčenie na hajzloch či zákaz nosenia nafúknutých kondómov na hlave v priestoroch školy) stála ona – zástupkyňa. Stará Kudla. Igor pochopil, že nastal finálny súboj.

„Posledný level Doomu 3,“ pomyslel si Igor a vrazil Kudle x-té zaucho.

Tá zrevala a hodila sa mu okolo krku.

„Kuš!“ zakričal Igor a s námahou ju od seba odtrhol. Kudla zvrieskla a dlhými nechtami zaútočila na Igora. Na mieste kontaktu smrtonosných nechtov a Igorovej koženej bundy zostala dlhá trhlina.

„Ty mrcha, na tú bundu som šetril celé leto!“ povedal Igor a skopol Kudlu do brucha.

„Dobrý nápad,“ pokýval hlavou Milan, keď zo seba zhodil mŕtveho profesora geografie s Milanovým kolíkom v srdci. Keď sa krvilačný geograf hodil na Milana, ten iba zodvihol svoj kolík. Ozvalo sa „kŕŕp“, kolík našiel srdce a profesor dal navždy pokoj.

Milan sa vystrel, zotrel si z čela pot a Jančiho sliny a vytiahol zo svojej dnešnej obete číslo dva svoj kolík.

„Tak poď...“ zašepkal Igor, keď sa pomaly blížil ku Starej Kudle, ktorá po jeho wrestlingovom skopnutí do brucha poletela do zborovne. Zo zeme na Igora iba zavrčala a pokúsila sa postaviť. Igor bol však rýchlejší, zatočil drevenou paličkou ako mestská mažoretka a zapichol Starú Kudlu ku kobercu.

„To máš za tú bundu,“ povedal Igor už bývalej zástupkyni. „A za tú trojku zo správania...“

„Hej, žiješ?“ zakričal Tomáš na Igora, len čo vošiel do zborovne. „Uff, tu to teda vyzerá...“ skonštatoval Tomáš v zborovni a s odporom si premeriaval krvou zasraté steny zborovne, Kudlino horiace telo a kosti úbohých detí rozváľané po zemi.

„To tu bolo stále,“ povedal od dverí Milan, keď zbadal Tomáša, ako prechádza prstami po pentagrame vypálenom na stene nad stoličkou riaditeľa.

„Ták, aby sme šli...“ povedal Igor a z čela si zotrel pot. Tomáš nemo prikývol a Milan si na súhlas kýchol.

Všetci traja vyšli zo zborovne, prešli do auly a na jej konci našli dvere na chodbu k východu.

„Konečne...“ zašepkal Milan a všetci traja spoločne zatlačili na ťažké dvere.

„Babi?“ opýtal sa neveriacky Igor asi meter päťdesiat vysokého (skôr nízkeho) indivídua, ktoré spolu s asi polovicou mesta čakalo pred školou.

„To je tá s penisom?“ opýtal sa Tomáš, no Igor ho prerušil:

„Zdrháááméééé!!!“