Nadprirodzený dej sa odohráva v starej opustenej štvrti, kde práve prebieha tajomná operácia.

Ozvali sa tlmené kroky, ktoré aspoň na chvíľu prerušili hrozné ticho nočnej ulice. Noc už trvala niekoľko hodín. Poslední ľudia, ak tu nejakí cez deň boli, už museli byť dávno preč. Postava, ktorá náhle ulicu oživila, sa zastavila pri veľkých kartónových debnách. Tie stáli na rohu starého skladu, ktorý s ostatnými zaberal väčšinu štvrte. Postava sa oprela o jednu z krabíc a čiastočne tak bola skrytá pred pouličnou lampou, ktorá bola jediným zdrojom osvetlenia v okolí. Bol to muž. Na sebe mal čiernu kombinézu, a tak skoro dokonale splýval s tieňom debien.

Začal si prehliadať okolie, kde sa mu väčšinou naskytol pohľad na šedé a čiastočne rozpadnuté budovy. Atmosféru opustenosti ešte podtrhovali deravé pletivá a popraskaná cesta. Všetko to malo akýsi oranžový nádych, ktorý okoliu prepožičala lampa. Presnejšie húpajúca sa žiarovka, visiaca z hornej časti vysokého stĺpu. Nakoniec sa pozrel na oblohu, ktorá bola kompletne zatiahnutá a nebolo vidieť jedinej hviezdy. Trochu si povzdychol, ale tichý výdych získal ozvenu, ktorá sa ozvala blízko neho. Strhol sa. Skontroloval okolie a zdalo sa mu, že uvidel niekoľko desiatok tieňov, ktoré zmizli za rohmi. Následne sa znovu pozrel na kývajúcu žiarovku a pokrútil hlavou.

Mal konečne chvíľu času, ktorý ale nemal ako využiť. Vytiahol si teda svoj služobný preukaz a začal si ho pozerať ako vždy, keď nemal čo robiť. Prvá ho hneď zaujala jeho fotka, ktorá sa vôbec nevydarila. Už si ju pozrel veľa krát, ale vždy sa mu zdala horšia a horšia. Prebehol si aj svoje meno a údaje, akoby im vôbec neveril.

Martin Sokol, 31.10.1980, stupeň previerky: vyšší tajný prístup

„Tajná služba?“ Akoby ho to trochu zarazilo. Cítil sa trocha neisto a obrátil malú kartičku dozadu.

„Načo tam píšu tie údaje? Aj tak mi ich menia skoro každý mesiac, len tú priblblú fotku nechávajú.“

Na chvíľu, skoro uveril, že sa dokonca narodil v ten deň. Dnešok sa mu zdal celý trochu podivný. Najskôr tá akcia čo dnes plánovali tí Američania. V tom mu to trklo. Veď on im mal predsa robiť tlmočníka a spojku s ostatnými, tak čo robí tu?

Zahmlilo sa mu pred očami a už tak čierna ulica potemnela. Nepočul nič. Iba si zrazu uvedomil, že padá k zemi. Necítil náraz, necítil nič. Predtým než úplne prestal vnímať, zachytil kútikom oka malý tieň, ktorý sa vynoril spoza rohu. Jeho posledná myšlienka patrila nejasnej tvári malého dievčaťa, ktoré sa vzápätí objavilo.

Ozval sa hrozný škrípajúci zvuk, akoby sa niekto snažil prederaviť plech vŕtačkou. Martin sa zobudil v šedej izbe, ktorú osvetľoval prenosný čiernobiely monitor. Niekoľko krát sa panicky poobzeral. V tom zhone si ani nevšimol, že v miestnosti stoja dvaja ďalší muži. Ten napravo si ho hneď všimol a podišiel k nemu.

„Už bolo načase. Ty si snáď jediný, kto dokáže zaspať postojačky, uprostred akcie a nemať z toho žiadne problémy. Si ma tu nechal napospas tomu Amíkovi. Však vieš, že po anglicky neviem ani zaťať.“

Jeho kolega sa trochu usmial, ale hneď zvážnel. Americký agent za ním sa tváril odmerane. Akoby presne rozumel, čo si o ňom vykladajú, ale neprestal mlčať.

„Vidíš? A to mi robí stále, keď tu nie si. Ešte aj Berglová je preč a ja sa tu snáď unudím k smrti. No nič, mal by si sa radšej venovať vysielačke. Tuším majú problémy.“

Martin pozeral na svojho kolegu trochu nechápavo, ale nakoniec sa spamätal a pristúpil k monitoru. Obzrel si situáciu, kde sa akurát americkí vojaci chystali na útok. Mal to byť vrchol v ich polročnej spolupráci. Vlastne, väčšina slovenských agentov ani nevedela čo sa deje, len tvorili akýchsi štatistov. Martin bol asi jediný, čo sa zúčastnil stretnutia Američanov včera večer. Na jednej strane bol plný vzrušenia, že sa dostal do niečoho väčšieho ako väčšina kolegov, ale na druhej strane si neustále kládol otázku, čo tam vlastne robí? Snáď jediný komu musí robiť preklad, je jeho kolega vedľa. Okrem toho už má iba funkciu spojky, ktorú si môžu robiť aj sami, keďže fungujú skoro nezávisle od nich.

Chcel si trocha vyčistiť hlavu, a tak sa spýtal, kde vlastne Berglová zmizla.

„Ále, mala akýsi telefón, tak musela súrne odísť. To sme celí my. Máme tu operáciu desaťročia, kde je celá oblasť okolo odrezaná, a aj tak sa tu prechádzame akoby išlo o hru. Amíci sú asi zvyknutí na niečo iné. Videl som pár ich filmov.“ Kolega sa zasmial a letmo hodil pohľad na Amerického agenta v kúte. Ten mu opätoval svoj nevraživý pohľad.

Nasledujúcich 15 minút ubehlo ako niekoľko dlhých hodín a nálada v izbe prerástla do nudy a ticha. Prakticky nič sa nedialo. Martin sa už niekoľký krát pozrel na monitor, aby skontroloval, že sa zase nič nedeje. Na monitore nebolo nič. Čo mu v prvom okamihu prišlo čudné a postupne v ňom rástla panika až rozrušene zvolal.

„Oni zmizli! Nie sú tam!“

Kolega sa ihneď prebudil zo zadumania a pribehol k nemu. Naozaj, všetci Američania zmizli. Nezaznamenali žiadne hlásenie. Jednoducho boli preč. V izbe zavládla menšia panika. Všetci traja sa akosi inštinktívne postavili k odchodu. Američan, ktorý doteraz všetko pozoroval z kúta, vykročil smerom ku dverám. Keď ich otvoril, tak sa na nich otočil a jednoduchými gestami im naznačil, aby boli potichu a nasledovali ho. Obaja teda vytiahli svoje služobné zbrane a vydali sa ku schodisku. Zdalo sa, že idú za niekým, kto pozná plán B pre takéto situácie.

Kráčali najrýchlejšie ako sa dalo, aby mohli byť nehlučný a miernym oblúkom sa približovali k miestu, kde sa stratila operačná skupina. Martin, ktorý išiel ako posledný, si zrazu uvedomil, že v týchto miestach by

mali byť hliadky, ale rovnako všetci zmizli. Našľapoval neisto, a tak mohol spozorovať pohodenú kuklu, ktorú ostatní obišli. Musela patriť nejakému vojakovi, ale prečo by ju tu zahadzoval? Za najbližším okrajom plota bol prekvapený ešte viac. Na zemi tam ležali dva tucty kukiel a tento krát aj kvapky krvi. Jeho kolegovia si nič nevšímali, až mu to bolo divné. Začal sa obzerať ešte nervóznejšie ako predtým, ale nič nespozoroval.

Po pár minútach už stáli na mieste. V blízkosti bola biela dodávka, ktorou prišla časť jednotky a pred nimi, medzi akýmisi sudmi, sa nachádzala vysielačka. Zrazu sa aktivovala a začala chrčať. Následne sa zo šumu vydral zúfalý krik.

„...need help....now...need enforcement...“ Zneli prerušované výkriky.

Šum prestal a vysielačka už bola ticho. Martin si v mysli prehrával tie slová. Potrebujú pomoc. Posily. Čo sa sakra stalo? Jeho kolega stál tiež chvíľu ako obarený, ale následne sa spamätal.

„Dobre.“ Vydýchol. „Dvanásť minút odtiaľto je okraj ochrannej zóny a všetky zásahové jednoty.“

„Naše aj ich.“ Dodal a pozrel sa na Amerického agenta, ktorý vyzeral, že presne rozumie.

„Vydám sa tam, a tak do dvadsať minút som späť aj s ostatnými. Prípadne, ak zachytili to vysielanie, tak tu budú aj skôr.“

Usmial sa a miernym behom sa vydal na cestu. Za pár sekúnd už zmizol v tme. Martin chcel reagovať, ale už to nestihol. Nemali by sa v takejto situácií vôbec deliť, ale zase na druhej strane, niekto tu predsa musí ostať. Z myšlienok ho vytrhol jeho tichý kolega, ktorý sa rozhodol preskúmať blízku budovu, kde uvidel otvorené dvere. Tentoraz už Martin neváhal a vybehol za agentom, ktorý zmizol v tmavej izbe. Vbehol do vnútra, ale absolútne nič nevidel. Dvere za ním sa zrazu zavreli a on ostal v absolútnej tme. Panicky sa krútil dookola a metal pištoľou na všetky smery. Vtom započul v diaľke výstrel. Zbystril zmysly a uvedomil si, že sa do niečoho ponára. Akoby vstúpil do tekutého piesku. Snažil sa dostať ku dverám, kde čakal záchranu, ale ponáral sa stále viac.

Dvere sa náhle otvorili a v nich stálo to dievča zo sna. Teraz ju videl jasnejšie, mohla mať tak osem. Zrazu spoza nej vystúpil väčší tieň, ktorý ju zakryl. Vo dverách sa objavila postava v čiernom obleku, ale nebolo jej vidieť do tváre, kvôli oslepujúcej žiare. Tá mu pod tým uhlom bránila v pohľade. Dvere sa začali rýchlo zatvárať a miestnosť tmavnúť, ale stihol ešte spozorovať do čoho sa to vlastne ponára. Krv.

Nevedel koľko tam tak ležal. Posledné čo si pamätal, bola spomienka ako vykašliaval krv, ktorú prehltol. Teraz ale ležal na pevnej dlážke v kaluži, ktorá pod ním ostala. Cez dvere prechádzal slabý svit oranžového svetla, takže museli byť pootvorené. Pomaly vstal a cítil sa, akoby mu dorezali každú časť tela. Postupne však bolesť prechádzala a on mohol pomalým malátnym krokom postupovať vpred.

Otvoril dvere a poobzeral sa dookola. Dodávka stála tam, kde predtým a aj sudy sa zdali byť na mieste. V tom započul šuchnutie a vybral sa smerom odkiaľ zvuk vyšiel. Vytiahol zbraň a namieril ju medzi sudy, tam ale našiel schúlene dievča. Na chvíľu zamrzol, lebo nevedel, čo v takejto situácií robiť. Pozeral na ňu, až sa napokon odhodlal k otázke.

„Ako sa voláš? A ako si sa tu vzala?“ Snažil sa hovoriť nežným hlasom, aby ju nevystrašil, lebo si ešte spomínal na toho druhého chlapa a nevedel, akoby mohla reagovať.

„Eva.“ Ozvala sa nakoniec tichým hláskom. Viac neprehovorila.

„Poď so mnou! Odvediem ťa odtiaľto do bezpečia.“

Vedel, že by mala prísť pomoc, ale radšej už na tomto mieste nechcel ostať ani minútu. Podal jej ruku a postavil ju na nohy. Potom vykročil pevným krokom smerom k najbližšiemu stanovišťu. Eva kráčala za ním rýchlejším tempom, aby mu stačila. Išli po ulici, kde predtým uvidel ležať kukly vojakov, ale teraz tam neboli. Miesto nich tam boli rozliate malé kaluže zaschnutej krvi. Normálne mu pohľad na krv nevadil, ale teraz mu už začínalo byť zle. Pritom rozmýšľal, ako to vplýva na Evu. Neustále sa obracal a kontroloval ju, ale ísť prvú by ju nenechal.

Po pár minútach uvidel konečne dvoch vojakov, ktorí vbehli do budovy pred nimi. Povedal dievčaťu nech ostane pri stene, aby ju nebolo vidieť a sám sa za nimi rozbehol.

„Héj! Vy ste tá posila? Héj!...“ Jeho krik prerušili hneď, ako aj on vbehol do budovy. Vrhli sa na neho a chceli ho zabiť. Snažil sa dostať k zbrani. Po pár okamihoch padli dva výstrely. Obaja protivníci padli mŕtvi. Prezrel si ich telá a všimol si, že v rukách mali nože. Viac ako to, ho však prekvapili ich výrazy tváre. Boli vystrašení ako nejakí blázni. Absolútne tomu nechápal. Ako na neho mohli zaútočiť a ešte z nožmi? Vybehol von za dievčaťom, aby ho čo najrýchlejšie odviedol preč. Pri stene však nebolo. Zmocnila sa ho zlá predtucha.

Bežal do vedľajšej uličky, ktorá začínala pri mieste, kde predtým dievča stálo. Obehol niekoľko odpadkových košov a od nervozity ledva dýchal. Nevedel čo si má počať. Beznádejne sa otáčal a hľadal najmenšiu stopu, ktorá by mu pomohla dievča nájsť. Zrazu na konci uličky uvidel tri zdeformované postavy, ktoré držali v rukách dlhé nože. Nechápal tomu, ale ani to nepotreboval. Videl len to, že pred nimi leží malý tieň, ktorý už poznal. Vytiahol svoju zbraň a začal strieľať. Počul hrozivé výkriky bolesti, ale neprestával až pokým nebolo ticho.

Pomaly prichádzal k mŕtvym postavám, ktoré už neboli zdeformované. Boli to normálni ľudia a dokonca nemali žiadne nože ale samopaly. Čo to ale potom videl? Jeho zmysly boli úplne mimo a zdalo sa mu, že všetko okolo neho akosi potemnieva. Nevedel si to vysvetliť. Musel však nato prestať myslieť a otočil sa ku dievčaťu, ktoré znova zmizlo. Tento krát ju však letmo zazrel, ako uteká za roh, čiže ju ihneď nasledoval. Musel ju tou streľbou vystrašiť. Bežal cez nejaký sklad až na ďalšiu ulicu, kde sa mu zdalo, že vidí pohybujúce sa tiene. Jeho zrak bol stále tmavší, ale postupne zistil, že sú to postavy v čiernych kombinézach, ktoré obklopujú akýsi ďalší sklad. Tam však utiekla Eva a nejaká neviditeľná sila ho nútila vybrať sa v jej stopách.

Neisto sa pozeral na ostatné postavy, ktoré si ho ale zatiaľ nevšímali. Prešľapoval z nohy na nohu, akoby nemohol udržať rovnováhu a stále viac sa mu zahmlievalo pred očami. Vstúpil do vnútra a ocitol sa v tieni

medzi vysokými debnami. Na druhej strane stála hliadka dvoch vojakov. Tí si ho všimli a pozerali na neho. Nezdalo sa, že by chceli útočiť. Pocítil úľavu a kríval smerom k nim. Vystúpil z tieňa a pokračoval po vysvietenej chodbe. Vtom vojaci zmizli v tmavých dverách. Za niečím sa ponáhľali. Niečo sa tu určite deje. Niečo vo vzduchu mu nesedelo. Prišiel až k dverám, kde sa znova opakovala hrozivá scéna. Obidvaja na neho zaútočili pokrivenými nožmi. Boli obzvlášť brutálni a snažili sa mu vytrhnúť kusy mäsa. Spadol na zem. Jediná nádej bola jeho zbraň. Ozvali tri výstrely a dvaja nepriatelia boli mŕtvi. Ich nože zmizli a ostali len vystrašené výrazy v ich tvárach.

Pokračoval tmavou miestnosťou, až nakoniec prišiel ku dverám. V tej tme si to už ani neuvedomoval, ale neustále všetko černelo. Položil ruku na kľučku a nastal záblesk. Opäť videl normálne, ale bol v nejakej inej miestnosti. Oproti nemu stála jeho kolegyňa Berglová. Bola vystrašená a plakala. Slzy jej stekali po tvári, a potom pri každom skľúčenom nádychu padali na zem. Až vtedy si všimol jej zbraň. Mierila na neho. Ozval sa výstrel. Nasledovala už známa vŕtačka a Martin sa prebral pred dverami. Štípal ho krk, kde vletela guľka, ale inak nič necítil. Čo sa mu to stalo? Prečo po ňom vystrelila? Ruka sa mu triasla ako v kŕči. Ničomu nerozumel, ničomu nechápal.

Po chvíľke otvoril dvere a ocitol sa v izbe z jeho vízie. Počul kroky, ktoré bežali smerom k nemu a presne vedel, čo bude nasledovať. Jeho kolegyňa a priateľka sa priamo pred ním rozplakala. Zbláznila sa. Ak vytiahne zbraň, bude sa musieť brániť. Nakoniec to urobila. Padol výstrel a jej telo sa zosypalo k zemi. Teraz cítil naozajstnú bolesť, ale nie na tele. Padol na kolená a mysľou mu prebehla búrka myšlienok. Žiadna mu však neodpovedala, ani neutíšila žiaľ. Zo všetkého ho vyrušil vrzgot dverí. V úzkej štrbine zazrel malú Evinu postavu. Ihneď sa postavil a bežal za ňou. Utekal najviac ako mohol, ale predsa sa len ťažko presúval. Vyšiel na ulicu.

Uvidel ako dievča opäť vbieha do nejakej budovy. Celý ten beh sa mu zdal nezmyselný, ale nejaká myšlienka mu hovorila, že sa skutočne blížia k bezpečnej zóne. Mohol nájsť záchranu. Kráčal cez ulicu, ale zakopol o nejakú kosť. Trochu sa zatackal a pozrel pod nohy. Ležali tam desiatky zakrvavených kostí, ale už mu to nepripadalo divné. Nič ho už nemohlo prekvapiť. Vošiel dovnútra a niekoľko tieňov pred ním utieklo. Bolo to zvláštne. Izby ktoré prechádzal sa menili každým okamihom. Kvôli svojmu zahmlenému zraku ich však nemohol pozorovať. Muselo mu stačiť, že dokázal zistiť pohyb a nejakým zázrakom, tackavo, prechádzal rôzne prekážky.

Ostali mu už iba posledné dvere. Potichu zatlačil kľučku a rýchlo ich otvoril. Oslepila ho jasne osvetlená izba. Všetko bolo rozmazané. Vnímal pomaly. Jeho kolega, ktorý išiel zavolať pomoc, tu stál s podivným nožom. Pred ním stála Eva a pozerala, ako sa k nej nôž približuje. Zrazu si ho všimol aj jeho kolega. Vytreštil oči.

„Martin? Preboha, nie.“ Zúfalo napriahol ruku, aby mohol dievča prebodnúť.

Teraz sa všetko spomalilo a Martin stál pred voľbou. Zachrániť dievča, ktoré ani nepozná, alebo nechať svojho priateľa, aby ju surovo zavraždil. Bolo to iné ako strieľať do neznámych kreatúr alebo chrániť svoj život. Nôž sa približoval. Celé to bolo také absurdné. Celá táto noc bola ako nočná mora. Hrot už bol pár centimetrov pri malej hlave. Rozhodol sa. Padol posledný výstrel a jeho dlhoročný kolega padol k zemi.

Nastalo ticho. Prestal počuť. Najskôr ho to trochu vydesilo, ale potom pokojne kráčal v pred. Pohľad už mal tak tmavý, že už nestačila ani silná žiara, aby poriadne videl. Znova ucítil bolesť, ale zdalo sa mu, že bola niekde mimo neho. Vedľa tela jeho kolegu, bolo zavesené menšie zrkadlo. Chcel sa pozrieť, čo sa to s ním vlastne deje. Dievča mu úplne vypadlo z hlavy. Zvedavo sa pozrel na svoj obraz a ostal zarazený. Čakal, že ho to bude šokovať, ale toto ho už nemohlo vystrašiť. Iba jednoducho pochopil. V zrkadle videl sivú tvár bez života. Prakticky skoro v rozklade. Jeho oči boli prázdne a sivé. Stála pred ním obyčajná mŕtvola bez výrazu. Uvidel aj zaschnutú čiernu krv na svojom hrudníku. Spomenul si, keď prvý krát začul výstrel a utopil sa v krvi. Spomienka mu prebila všetky ostatné myšlienky. Obraz stmavol, tma ho dostala. Nevedel či leží alebo ešte stojí. Nič necítil.

Nejaká sila mu otvorila viečka a on mohol znova vidieť. Ležal na ulici zo svojho sna. Jeho preukaz bol pohodený pred ním. Na chvíľu dokonca ucítil slabý vánok a v diaľke počul krik. Miesili sa tam dva jazyky, ktoré si nerozumeli. To mu však bolo jedno, lebo teraz pred ním stála ona. Uprene sa na neho pozerala. Trvalo to takto veľmi dlho, až pokým znova neprerušila ticho.

„Ďakujem.“ Usmiala sa na neho. V rýchlom okamihu sa otočila, akoby kontrolovala, či sa niekto neprikradol. V tej chvíli jej uvidel na krku ohromnú jazvu, ktorú mohol spôsobiť iba nejaký nôž.

Otočila sa späť a znova sa na neho usmiala. „Spi!“ Zaznel tichý šepot. Jeho oči sa zavreli natrvalo.

Pitevný záznam: Neznáme telo muža bolo objavené v skorých ranných hodinách v značnom štádiu rozkladu. Príčina smrti: Zákaz ďalšieho šetrenia – Tajné.